ZLATISTÁ NESKORÁ JESEŇ

            „Ktože je tá, čo vystupuje zo stepi, opretá o svojho milého?“ (8,5) počujeme obdivné zvolanie chóru, ktorý predstavuje hlas národov. Doteraz chór obdivoval krásu milej alebo milého jednotlivo, tentokrát po prvý raz žasne pohľadom na oboch - na pár, kde on a ona sú zjednotení. Nevesta vystupuje zo stepi, z púšte, ktorá je obrazom časného života na tejto zemi a vie, že potrebuje prejsť ešte poslednou nocou svojho života cez brány svätého mesta – „nového Jeruzalema“. Prichádza opretá o svojho milého a spolu stúpajú k tomuto mestu, ktoré má byť konečným a trvalým miestom ich spojenia a prebývania.

            „Pod jabloňou...., tam, kde ťa porodila tvoja matka.“ (8,5) Ešte raz pripomienka na časný život, na jabloň, spod ktorej sme dostali život od našej pramatky Evy. A hoci bol poznamenaný hriechom a neustálym zápasom dobra a zla aj v nás, patrí nám zaň ďakovať. A či sa nestal ten istý strom - strom, kde sa odohrala dráma hriechu - vďaka Kristovej obete na kríži tým stromom, ktorý vidí svätý Ján uprostred námestia nového nebeského Jeruzalema, ale už ako strom krásny a oslávený? (Zjv 22,2)

            Na záver Veľpiesne čítame nádherný chválospev na lásku: „Lebo láska je mocná ako smrť a vášeň lásky tvrdá ako podsvetie. Jej páľa – to ohňa plápoly, jej plamene, to Jahveho je žiar. Ani veľké vody lásku neuhasia, ani rieky ju neodplavia.“ (8,6n)
            Veľké vody predstavujú v Starom Zákone predovšetkým veľkú priepasť, smrteľné nebezpečenstvo, miesto pekelných mocností. Určite k tomu chápaniu prispelo i to, že Izrael nikdy nezabudol na dávnu katastrofu potopy a Noemov príbeh. Aj novozákonný ľud sa s pohromami prívalov vôd stretáva a stretne. Sám had, odveký nepriateľ ženy, sa bude márne pokúšať vychrliť za ženou zo svojej papule vodu ako rieku, aby ju rieka strhla (Zjv 12,15) - hovorí Ján v Apokalypse. Všetko jeho úsilie však bude márne. „Ani veľké vody lásku neuhasia, ani rieky ju neodplavia...“ Ježiš to potvrdí: „...pekelné brány ju nepremôžu.“ Nepremôžu Ženícha, nepremôžu Nepoškvrnenú, nepremôžu Cirkev.

            Prvý a jediný raz sa objavuje Smrť v dialógu oboch milencov. „Láska je mocná ako Smrť“. „Keď príde Smrť, kto jej odolá?“ pýta sa svätý Augustín. „Nič nie je mocnejšie ako ona. Jedine Láska si s ňou môže merať sily!“ Smrť je zničená a porazená, pretože si merala sily s Láskou. Pokojne ich gramaticky môžeme napísať s veľkým písmenom, lebo tu vystupujú ako „personifikácie mocností“. Bolo iste potrebné, aby sme v závere jedného z najjasavejších spevov Biblie počuli, aj keď len tlmene, o pekelných mocnostiach, ktoré sú skutočnými protivníkmi Lásky. Je to tak preto, aby bolo jasne vyjadrené, že Ježiš - Láska, ich premohol a zničil navždy.

            „Jej plamene, to Jah(veho) je žiar.“ Po prvý a jediný raz, úplne na záver, sa vo Veľpiesni objavuje meno Jahveho, meno Boha. Objavuje sa tu v skrátenej podobe Jah, podobne ako sa v skrátenej podobe vyskytuje aj vo výraze hallelujah, čo doslovne znamená „chváľte Jahveho, chváľte Pána“. Doteraz nezjavil svoje meno, akoby ho skrýval, ale cítime, že v celej Veľpiesni bol Pán všadeprítomný. Ukrýval sa v biblických symboloch Pastiera, Kráľa, Ženícha, Chrámu... a až teraz, diskrétne, ba až rafinovane sníma závoj, ktorý ho po celý čas zahaľoval a konečne zjavuje svoju podstatu: Pán, Boh, bláznivo zamilovaný do svojho ľudu.
            Pieseň Piesní je kniha múdroslovná, ale nebolo by lepšie, keby bola skôr zaradená medzi knihy prorocké?

            Aj oheň, obľúbený symbol Boha vo všetkých jeho zjaveniach – na vrchu Horeb, Karmel, či neskôr na Turíce, sa po prvý raz objavuje až v týchto posledných veršoch Veľpiesne, a to práve v spojení s jedinou zmienkou o mene Boha.

            Možno si teraz vieme predstaviť inšpirovaného pisateľa, autora Piesne Piesní, ako zľahka píše verše na pergamenový zvitok a na perách mu počas celého písania poihráva šibalský úsmev. Od začiatku poznal meno Ženícha a až teraz, na záver, v jedinej slabike Jah, zjavuje kľúč k pochopeniu celej Piesne Piesní. A opäť ostávame užasnutí nad hĺbkou a šírkou nespočetných, neraz odvážnych obrazov lásky. Žasneme nad spôsobom, akým pisateľ vyjadril vzťah  Boha k vyvolenému národu a nad naplnením posolstva starozákonného spisu v Novom Zákone, kde tento vzťah môžeme vnímať vo vzťahu Boha k Cirkvi alebo ku každému jednému človeku, ktorý k nemu smeruje.

(použitý zdroj: Blaise Arminjon: Veľpieseň)